Jedným zo spoločných znakov detských a mládežníckych občianskych združení je výchovné pôsobenie na deti a mládež. Aj keď mnohé združenia explicitne nedeklarujú výchovnú činnosť vo svojom poslaní, v praxi sa jej v rôznej miere venujú. Z pedagogického hľadiska často ide o nepriame výchovné pôsobenie, ktoré odborník na teóriu výchovy J. Pelikán (1995) označuje ako vytváranie výchovných situácií s akcentom na slobodný výber činnosti vychovávaným. Dôležité je pri tom získavanie skúseností. Podľa autora emocionálna zložka skúsenosti viac ovplyvňuje osobnosť, než iba pôsobenie na jej kognitívnu stránku. Pri takomto pôsobení vychovávateľ, animátor neurčuje priamo výchovné požiadavky, ale vytvára výchovné situácie. Opakom uvedeného je priame pôsobenie, kedy je vychovávaný inštruovaný, usmerňovaný, kontrolovaný a hodnotený animátorom, vychovávateľom.
Významný výchovný vplyv na dieťa, dospievajúceho má osobnosť animátora, dobrovoľníka. V mnohých prípadoch je animátor, dobrovoľník pre dieťa či dospievajúceho vzorom. Český psychológ J. Křivohlavý (2010) hovorí, že dieťa sa môže so svojim vzorom identifikovať a stotožňovať sa s tým, čo vzor považuje za správne a čo za nesprávne, pričom nejde iba o obdivovanie, ale osobné prijatie (interiorizáciu) morálnych spôsobov konania vzoru. Vzory sú pre dospievajúcich členov občianskych združení silnou motiváciou pre ďalšiu animátorskú či dobrovoľnícku činnosť. Potvrdzuje to aj posledný prieskum eRka (2012), podľa ktorého až 72% dobrovoľníkov bolo motivovaných k dobrovoľníckej činnosti eRkármi a priateľmi (prieskum bol realizovaný na vzorke 513 eRkárov dobrovoľníkov zo všetkých oblastí Slovenska, kde eRko pôsobí).
Súčasný knižný trh je doslova nasýtený rôznorodými výchovnými príručkami obzvlášť z dielne zahraničných autorov. Mnohé z nich vznikli v odlišnom sociokultúrnom prostredí a preto aj výchovné odporúčania v nich obsiahnuté často nekorešpondujú s naším historicky a tradične podmieneným modelom výchovy. Z inej strany mnohé z týchto publikácií môžu byť pre slovenského odborného čitateľa podnetné a inšpiratívne, nakoľko po viac ako dvadsiatich rokoch života v demokratickej spoločnosti sa začíname potýkať (nielen) s výchovnými problémami, ktoré trápili našich vzdialenejších susedov a zámorských kolegov už dávno pred nami. Z uvedeného dôvodu chcem uviesť niekoľko výchovných odporúčaní pre animátorov, dobrovoľníkov pri práci s deťmi a mládežou od jedného „nášho“ a jedného zahraničného autora.
Profesor Zdeněk Matějček (1922-2004) je autorom a spoluautorom viacerých na výchovu zameraných publikácií. Z najznámejších spomeniem aspoň Co děti nejvíc potřebují (1994, 2007), Po dobrém nebo po zlém (1994, 2007), Co, kdy a jak ve výchově dětí (1996, 2000), Prvních 6 let ve vývoji a výchově dítěte (2004). Ako detský psychológ sa riadil životným heslom rozumieť znamená pomáhať. Výchovu chápal ako vzájomný vzťah, v ktorom nie je jeden darcom a iný obdarovaným, ale kde sa myslenie a konanie každého vzájomne podmieňuje a ovplyvňuje (2007). Porozumieť výchove znamená porozumieť vzťahu medzi vychovávateľom a vychovávaným. Koncepcia výchovy, ktorú Z. Matějček prezentoval vo svojich knihách je založená na láskavosti a porozumení dieťaťa, kde základný výchovný princíp znie: „zariaďme veci tak, aby ich dieťa urobilo dobre, a my ho za to mohli pochváliť – a nedopusťme, aby ich urobilo zle, a my ho za to museli trestať”.
Veľký význam autor pripisoval humoru, a to nielen vo výchove, ale aj v živote človeka. Humor považoval za spoločenské správanie s pozitívnym citovým nábojom, ktoré prispieva k súdržnosti a budovaniu spoločenstva. Za dôležitý považoval aj zážitok úspechu pre každé dieťa. U tých, ktorí neboli úspešní v školskom prostredí, odporúčal venovať sa záujmovým činnostiam, resp. iným aktivitám, ktoré organizujú pre deti a mládež napr. animátori a dobrovoľníci v občianskych združeniach. Na inej strane profesor Matějček nepodceňoval vo výchove ani neúspech, porážku: „nie je práve prehra, neúspech, porážka, poníženie impulzom k väčšej snahe a usilovnosti? Prílišný úspech môže človeka pokaziť, rozmaznať, ale neúspech je horká medicína, ktorá pomáha a lieči“ (2007). Jeho pedagogické názory môžeme zhrnúť do troch rád: uprednostňovať vo výchove pozitívne metódy pred negatívnymi, viac chváliť ako dohovárať, viac odmeňovať ako trestať.
Zo zahraničných autorov chcem poukázať na Jana-Uwe Rogge, ktorý je u nás známy publikáciami Děti potřebují hranice (1996, 2003), Rodiče určují hranice (2005) a Výchova dětí krok za krokem (2007). Ako čitateľ z názvov dedukoval, nemecký autor sa zameriava najmä na určovanie hraníc vo výchove a svoje metodické usmernenia vložil nielen do kníh, ale aj do obsahu rovnomenných kurzov, ktoré realizuje v Nemecku už viac ako desať rokov. Každý animátor a dobrovoľník sa vo svojej praxi určite stretol s prípadmi provokácie a zámerného porušovania pravidiel zo strany detí či dospievajúcich, najčastejšie k nim dochádza počas letných táborov alebo iných sústavných podujatí. Autor poukazuje na príčiny provokatívneho porušovania pravidiel a ponúka možné riešenia. Jan-Uwe Rogge je toho názoru, že vychovávatelia (animátori, dobrovoľníci) si majú všímať prekračovanie stanovených hraníc, čo môže byť signálom toho, že ich treba pozmeniť či rozšíriť alebo pomocou dohodnutých dôsledkov zabrániť ich porušovaniu u detí. Byť dôsledným vo výchove neznamená pokorovať dieťa, ale vážiť si ho (2009). Podľa autora provokatívne prekračovanie hraníc poukazuje na absentujúce alebo nevhodne stanovené pravidlá:
- Pravidlá a hranice sú častokrát formulované nejasne a nejednoznačne. Deti chcú vedieť, čo v určitých situáciách môžu a čo nie. Alebo pravidlá a hranice ostávajú nevyslovené, skryté. Aby ich deti odhalili, testujú situácie.
- Vychovávatelia (animátori, dobrovoľníci) sa nedomáhajú vlastných hraníc, ale argumentujú vo všeobecnej rovine, napr. To sa nerobí! Pri argumentovaní v rovine „ja“,(napr. Ruší ma to! Nepáči sa mi to!) vznikajú osobné hranice podľa ktorých sa deti môžu orientovať a vysporiadať sa s nimi.
- Nerozhodne artikulované stanovenie hraníc deti nerešpektujú. K stanoveniu hraníc patrí rozhodnosť v postoji tela a intonácii hlasu. Deti potrebujú mať pocit, že vytýčené hranice sú mienené vážne.
- Kritiku vecí nemôžeme zamieňať s kritikou osoby. Deti musia cítiť, že ich prijímame ako osoby, iba tak sú ochotné spolupracovať na zmene.
- Ak deti pociťujú hranice za prehnané a neprimerané, považujú ich za trest a často vedú „boje o moc“ neustálym porušovaním pravidiel.
- Pravidlá je možné dodržiavať iba vtedy, ak sú stanovené logické dôsledky a prirodzené následky pri ich porušení.
Prekračovanie hraníc je podľa Jana-Uwe Rogge znamením kognitívnych a citových vývinových pokrokov dieťaťa. Ak dieťa otriasa hranice upozorňuje na seba, chce viac, chce nové istoty, pretože tie obvyklé mu už nestačia. V kontexte nášho modelu výchovy nie je možné bezvýhradne súhlasiť so všetkými názormi autora, napriek tomu mnohé jeho myšlienky môžu byť pre animátora, dobrovoľníka pri práci s deťmi a mládežou podnetné a zaujímavé.
Práca s deťmi a mládežou je krásna a náročná. Ovládanie výchovných prístupov a ich uplatňovanie v praxi môže byť pre animátora, dobrovoľníka návodom na jej uľahčenie. Verím, že uvedené myšlienky o výchove budú pre čitateľa nielen podnetom pre ďalšie uvažovanie, ale aj motívom k prečítaniu si niektorého z citovaných zdrojov.
Naďa Bizová
Autorka pôsobí na Katedre pedagogických štúdií Trnavskej univerzity v Trnave. Zaoberá sa otázkami výchovy vo voľnom čase, inkluzívnej edukácie a náhradnej výchovy.
Literatúra
eRko- Dobrovoľníctvo ako životný štýl. In: Zoom. Publikované 8.2. 2012
KŘIVOHLAVÝ, J. Pozitivní psychologie. Praha: Portál, 2010, ISBN 978-80-7367-726-8
MATĚJČEK, Z. Po dobrém, nebo po zlém? Praha: Portál, 2007, ISBN 978-80-7367-270-6
MATĚJČEK, Z. Co, kdy a jak ve výchově dětí. Praha: Portál, 2000, ISBN 80-7367-325-8
PELIKÁN, J. Výchova jako teoretický problem. Ostrava: Amosium servis, 1995, ISBN 80-85498-27-8
ROGGE, J-U. Děti potřebují hranice. Praha: Portál, 2009, ISBN 978-80-7367-634-6
