Činnosť detských a mládežníckych občianskych združení môžeme označiť rôznymi prívlastkami v závislosti od kritérií, ktoré si určíme. Z pedagogického hľadiska môžeme použiť prívlastok formatívna, keďže prostredníctvom rôznorodých činností sa deti a mládež v občianskych združeniach formujú, rozvíjajú a to vo všetkých rovinách, kognitívnej, afektívnej, psychomotorickej. Pre niektorých účastníkov toto formovanie má aj profesijný nádych.

Neoddeliteľnou súčasťou formovania osobnosti dieťaťa či dospievajúceho je rozvíjanie jeho pozitívnych vlastností, na čo poukazujú aj tvorcovia propagačného filmu Skauting je cesta, dostupného na youtube. Manželia Eyroví, autori monografie Jak naučit děti hodnotám (2007) považujú pozitívne vlastnosti osobnosti ako napr. poctivosť, mierumilovnosť, oddanosť, spoľahlivosť atď. za hodnoty a navrhujú celoročný výchovný program ako ich u detí a dospievajúcich rozvíjať. Jedným z kľúčových prostriedkov pri upevňovaní a formovaní týchto vlastností je povzbudenie. Vhodne vyjadrená pochvala, ocenenie alebo iný spôsob prejavu radosti z pokrokov dieťaťa, môžu mať preň celoživotný význam.

Zdeněk Miler (1921-2011) autor slávneho animovaného krtka si obľúbil kreslenie cez emocionálne nasýtené povzbudenie, ktoré B. Fliedr (2012) opisuje nasledovne: ,,v tretej triede ľudovej školy pán učiteľ dal deťom za úlohu nakresliť vrch Říp podľa obrázka slávneho maliara M. Aleša. Asi po hodine obišiel triedu a sledoval, čo sa komu zo školákov vykľulo. Zrazu sa zastavil pri malom Zdeňkovi a pozorne sa zahľadel na jeho výkres. Vybehol z triedy, zavolal niekoľkých ďalších učiteľov a tí potom pri Zdeňkovej lavici dlho chválili jeho dielo. ,,Toto povzbudenie ma nasmerovalo raz a navždy – hovorí Z. Miler. Od tej chvíle som nepustil ceruzku z ruky, ustavične som kreslil – a vydržalo mi to celý život”. Podobných príkladov, kedy dieťa k ďalšej práci motivovalo úprimne mienené povzbudenie nájdeme viac a to aj v radoch úspešných svetovo známych slovenských podnikateľov.

Roche Olivar (1992) autor koncepcie etickej výchovy, ktorá sa vyučuje v slovenských školách v súvislosti s formovaním pozitívnych vlastností hovorí o atribúcii, t.j. pripisovaní dieťaťu aj tých prosociálnych vlastností, ktoré ešte nemá a ktoré chceme uňho rozvinúť. Vzhľadom k tomu, že pre dieťa je dôležitý spôsob, akým mu tieto vlastnosti zdieľame, upriamime pozornosť na niekoľko myšlienok od austrálskeho klinického psychológa, rodinného terapeuta, úspešného lektora a autora kníh Proč jsou šťastné děti šťastné (1997, 2006), Tajemství výchovy šťastných děti (2009), Výchova kluků (2006) Steva Biddulpha.

Autor v knihách s komerčne atraktívnym názvom prezentuje vlastný pohľad na vybrané výchovné aspekty, ktoré pre slovenského vychovávateľa, rodiča či animátora nie sú žiadnym tajomstvom, ale možno menej využívanými v praxi. Zaujímavosťou jeho kníh je, že v nich akcentuje na intuíciu vo výchove, čo potvrdzuje slovami: ,,knihy, odborníci, priatelia či prednášky vám pomôžu (pri výchove) len vtedy, ak vás privedú bližšie k vášmu srdcu”. V súvislosti s formovaním osobnosti autor hovorí o tzv. programovaní,  ktoré vychovávatelia, rodičia, animátori realizujú vsugerovávaním dieťaťu hodnotiacich výrokov častejšie negatívneho než pozitívneho obsahu. Podľa S. Biddulpha dieťa sa s nimi postupne stotožňuje, začína pochybovať o svojich schopnostiach a neúspechy pripisuje tomu, čo mu dospelí najčastejšie vštepovali, napr. ,,z teba nikdy nič nebude”, ,,vždy všetko pokazíš” a pod.

Podobné názory prezentuje vo svojej knihe aj Larry Koenig (2004) tvorca koncepcie chytrá výchova (smart discipline), ktorá bola u nás mediálne prezentovaná v projekte Pestúnka. Podľa L. Koeniga dieťa z informácií, ktoré o sebe počuje, vyvodzuje závery (pozitívne alebo negatívne), hľadá dôkazy ich potvrdenia a potom sa s nimi stotožňuje. Obidvaja autori tak zastávajú názor, že dieťaťu treba predkladať pozitívne hodnotenia, pripisovať želateľné vlastnosti, čím vytvoríme uňho motiváciu k ich uskutočneniu. L. Koenig, dokonca uvádza, že v domácnosti s manželkou hovorili o pozitívnych vlastnostiach svojich detí a to tak, aby ich nepriamo počuli.

S. Biddulph ponúka vo svojich knihách viacero návrhov ako uplatňovať pozitívne “programovanie” detí. Vzhľadom k tomu, že mnohé z nich môžu byť pre animátora, dobrovoľníka pri práci s deťmi inšpiratívne, uvedieme niektoré z nich:

  • ak dieťaťu dohovárate, používajte jednoduché požiadavky, neponižujte ho;
  • nepoužívajte ponižujúce výrazy ani v priateľskom tóne;
  • neporovnávajte;
  • nedávajte zlý príklad;
  • nehovorte iným o chybách dieťaťa, ak to počuje;
  • neprejavujte hrdosť v prípade takého správania, ktoré bude v budúcnosti pre dieťa      problémové;
  • neobviňujte deti.

Popri viacerých pozitívach, ktoré knihy S. Biddulpha obsahujú, treba sa zamyslieť aj nad niektorými spornými radami, ktoré sú pre náš model výchovy ťažko prijateľné. Autor totiž prízvukuje, že dieťaťu máme vždy hovoriť to, čo má robiť a nie to, čo nemá robiť, napr. ak dieťa vyliezlo na strom, nemáme mu hovoriť, aby nespadlo, ale aby sa pevne držalo stromu či sústredilo sa na to, čo robí. Túto stratégiu by mali vychovávatelia podľa autora generalizovať na všetky zložky výchovy. Vzhľadom k tomu, že deti u nás už od malička vedieme k tomu, aby sa učili z chýb iných, a nie z vlastných, vylúčiť z výchovy poukazovanie na možné nebezpečenstvá nepovažujem za vhodné.

Podľa súčasných psychologických teórií deti máme viesť od vonkajšieho hodnotenia, oceňovania k sebahodnoteniu. Autori monografie Respektovát a být respektován (2008) poukazujú na dlhodobé, zväčša negatívne dôsledky pochvál a odporúčajú nahrádzať ich oceňovaním a formovaním schopnosti sebahodnotenia. Podľa autorov pochvala je obdobou odmeny a stáva sa pre dieťa cieľom, pričom samotná činnosť môže byť vnímaná ako druhoradá. Ak pri dieťati nie je nablízku autorita, ktorá udeľuje pochvalu a ak dieťaťu chýba vnútorná motivácia, nie je dôvod správať sa dobre či niečo dobré vykonať. Naopak ak sa dieťa naučí sebahodnoteniu, bude spokojné a hrdé, ak niečo dobre vykoná, lebo uvidí výsledok svojej činnosti a nebude potrebovať obdiv iných. Tento prístup učí deti zameriavať sa na činnosť, mať z nej potešenie a neočakávať reakcie okolia (Kopřiva a kol., 2008, s.174). Zaujímavé myšlienky autori prezentujú aj na spätnú väzbu, ktorú môžeme vyjadriť prostredníctvom povzbudenia.

Dobrovoľník, animátor v občianskom združení nemá ľahkú úlohu pri výbere vhodnej formy povzbudenia. Musí pritom zohľadniť viacero činiteľov a hlavne reagovať pohotovo, niekedy bez možnosti vopred si pripraviť správnu formuláciu či objektívne argumenty. Aj keď slovné povzbudenie je pre dieťa, dospievajúceho nesmierne dôležité, osobnosť dobrovoľníka, animátora môže byť pre dieťa najlepším príkladom ako to naznačujú aj zostavovatelia českého časopisu Archa (2/2011) vo výstižnej téme: Slová motivujú, ale príklady ťahajú. Prajem všetkým animátorom, dobrovoľníkom, aby boli pre „svoje deti“ príťažlivým príkladom a motivujúcim povzbudením.

Naďa Bizová

Autorka pôsobí na Katedre pedagogických štúdií Trnavskej univerzity v Trnave. Zaoberá sa otázkami výchovy vo voľnom čase, inkluzívnej edukácie a náhradnej výchovy.

Literatúra

ARCHA. Zpravodaj o výchově a využití volného času dětí a mládeže. 2/2011 Exempla trahunt – přiklady táhnou.

BIDDULPH, S. Výchova kluků. Praha: Portál, 2006, ISBN 80-7367-161-1

BIDDULPH, S. Proč jsou šťastné děti šťastné. Praha: Portál, 2008, ISBN 978-80-7367-496-0

BIDDULPH, S. Tajemství výchovy šťastných děti. Praha: Portál, 2009, ISBN 978-80-7367-651-3

EYR, L., EYR, R. Jak naučit děti hodnotám. Praha: Portál, 2007, ISBN 80-7367-275-8

FLIEDR, B. Rozprávkový Krtko sa narodil, keď maliar zakopol o krtinec. In: KN, č. 14/15 2012, s. 38-39

KOENIG, L. Chytrá výchova. Praha: Portál, 2004, ISBN 80-7178-780-9

KOPŘIVA a kol. Respektovat a být respektován. Český Těšin, 2008, ISBN 978-80-904030-0-0

ROCHE OLIVAR, R. Etická výchova. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 1992