Veronika Ľahká pracuje ako právnička na mestskom úrade v Prievidzi. Popritom venuje svoj voľný čas občianskemu združeniu Ars Preuge, kde si plní svoje sny. Ars Preuge prináša do mesta kultúru, ktorá im v ňom chýba.

Ako sa dostane právnik ku kultúre?
Ku kultúre som sa dostala cez dotazník na Profesii. Tak sa stalo, že som začala žiť paralelné svety medzi školou-právom a galériou, kde som brigádovala počas leta. Následne vznikla potreba robiť svoje veci, svoje projekty a ísť von so svojimi nápadmi.

Podobne vzniklo aj Ars Preuge – že stretnete správnych ľudí, s ktorými vás baví niečo robiť, hľadáte priestory a realizujete akcie a svoje sny. Tak sa stalo, že som začala robiť obe veci naraz.

Čo ťa stálo spájať právo a umenie?
Mám sa sťažovať, že ma to stálo strašne veľa času, energie a peňazí? 🙂 Je to obrovská skúsenosť, keď je človek hodený do vody, musí plávať. Naučí sa veľa o tom, ako fungujú alebo nefungujú veci v meste,  kultúrne ustanovizne… A dozvie sa mnoho aj o sebe a svojich schopnostiach.

Je to výborná skúsenosť toho, ako sa učiť robiť. S ľuďmi i sám so sebou.  Ustupovať zo svojich prvých veľkých ideálov, z tvrdohlavosti… Je to veľká cesta, učenie sa spolupráci. Bolo to nesmierne stresujúce, boli to nervy spájať školu a ateliér, možno som nebola dokonale pripravená na skúšky a stále som behala hore-dolu, ale ja by som to nevymenila za nič.

Čo znamená Ars Preuge?
Je to názov z latinčiny, znamená Umenie Prievidze. Preuge je najstarší dochovaný názov Prievidze.

Čo  znamená Umenie Preividze v praxi?
My sme mali pôvodne plán, že otvoríme ateliér, kam môžu chodiť ľudia maľovať a rozvíjať svoje schopnosti a talent. A následne sme chceli priniesť aj veci, ktoré nám v meste chýbali a ktoré tu neboli. Tak sme postupne začali prinášať aj veci z vonku, ktoré sme považovali za dobré a kvalitné.

Snažili sme sa predovšetkým prezentovať výtvarníkov a mladých ľudí z Prievidze, ktorí sú šikovní, tvoriví, študujú vonku a nemajú priestor, kde sa tu predstaviť.

Aké boli reakcie okolia?
Na začiatku bolo veľké nadšenie a pozitívne odozvy, mnohí nám držali palce. Spätná väzba bola vždy veľmi motivujúca.

A dnes?
Teraz hľadáme cesty ako ďalej, lebo všetci už pracujeme a je to ťažké skĺbiť pracovný život s organizovaním.

Mám pocit, že by sme mali urobiť iný koncept ateliéru. Systematickosť nás veľmi unavuje, potrebovali by sme niečo akčnejšie. Potrebovali by sme sa vrátiť do primárneho štádia, kedy sa veci robili s nadšením. Teraz sme v štádiu, že plníme priania ostatným, ale akosi sme pozabudli na tie naše.

Stále hovoríš my. Kto sú to my?
Na začiatku sme boli šiesti, dnes sme už dvaja – ja a Tomáš. Ostatní nám pomáhali s ďalšími aktivitami, ktoré Ars Preuge ponúkalo.

A kde sú dnes?
Niektorí sú v mimo mesta a tí čo sú tu… tí to jednoducho nevychytávali. Tak ako to momentálne nevychytávame my 🙂

Prečo Ars Preuge nefunguje úplne ideálne?
Veľa robí to, že každý z nás ma svoju prácu, ktorej sa venuje. My nemáme človeka, ktorý by bol iba Ars Preuge. Keď prídem domov, nakúpim, porobím čo treba a potom ešte večer mám otvoriť počítač a písať projekt… je to náročné na energiu i časovo, človek prichádza o osobný život.

My sme robili 15 akcii mesačne, čiže sme tu boli celé víkendy – o štvrtej sme prišli do ateliéru, aby sme chystali veci na večer, odchádzali sme o dvanástej, jednej v noci a na druhý deň sme museli prísť upratať. Žiaľ sa nám nepodarilo vytvoriť kompaktnú skupinu, ktorá by bola k dispozícii vždy, keď potrebujeme, ktorá by pravidelne pomáhala.

Čo by si chcela robiť teraz?
Chcela by som nájsť nový model fungovania ateliéru. Venovať sa aj práci a môjmu osobnému rozvoju, konečne sa na tú angličtinu naozaj prihlásiť a začať sa ju znovu učiť 🙂 A otvoriť si právnu poradňu. Robiť viacej s ľuďmi a sprístupňovať im to,  s čím pracujem. Veľmi som sa našla v diskusiách o občianskej spoločnosti a fungovaní verejného života. Preto by som sa rada zamerala na túto oblasť. Lebo je to vec, ktorá patrí von – na verejné priestranstvá.

Problémom Ars Preuge bolo to, že nás vnímali ako oklieštenú skupinku výtvarníkov a dlho sa dostávalo do povedomia, že sme otvorení aj iným ľuďom, že sem môžu chodiť. Veci, o ktorých je treba hovoriť by mali byť vonku ako súčasť verejného priestoru. Preto je možno čas vyjsť von, a začať spolupracovať viac s inými organizáciami v Prievidzi a hľadať spoločné cesty.