Rado Sloboda je iniciátorom banskobystrickej skupiny Amnesty International. Študuje vysokú školu, pracuje, pomáha písať projekty iným organizáciám a je ďalším inšpiratívnym mladým človekom zo seriálu Krajšie Slovensko.

Ako si sa k aktivitám, ktoré robíš dnes dostal?
Ako druháka na strednej ma oslovila učiteľka dejepisu, pretože som inklinoval k humanitným témam. Zapojil som sa do Olympiády ľudských práv, následne som si začal hľadať a študovať ďalšie veci. A potom to bola osobná skúsenosť s medzinárodným projektom, ktorý mal zblížiť rómskych a nerómskych mladých ľudí, ktorý organizovalo Ternypé.  Tam som bol zrazu priamo konfrontovaný so svojimi predsudkami, aj keď som si myslel, že žiadne nemám. To ma definitívne zmenilo, viac otvorilo.

Dnes sa okrem aktivít v Amenesty International venujem aj ďalším organizáciám, kde pomáham s písaním projektov alebo akýmkoľvek iným spôsobom, akým môžem byť užitočný. Je to Komunitné centrum v Sásovej, čo je najväčšie sídlisko v Banskej Bystrici, kde som pomáhal pripravovať Komunitný festival alebo kultúrne centrum Záhrada – centrum, kde pomáham s písaním projektov. Neoceniteľné sú pre mňa skúsenosti, ktoré mi umožnila spolupráca s Osvetovým centrom Rómov, ktoré je členom TERNYPE, medzinárodnej siete rómskych mládežníckych organizácií. Tam som stretol skvelých ľudí a zásadne prekročil svoju komfortnú zónu 🙂

Ako vzniklo prepojenie Amnesty international a Banská Bystrica?
Keď som nastúpil na vysokú školu a v zimnom semestri som si povedal, že môj záujem o ľudské práva a vedomosti, ktoré som už mal, zužitkujem a posuniem ďalej. Našiel som si Amnesty na webe, vyplnil som prihlášku za člena a dal som do formulára poznámku, že ak by sa v Banskej Bystrici niečo tvorilo, rád sa do toho zapojím.

Ale ono to bolo pochopené, že ja chcem byť ten, čo niečo vytvára! Keď mi na začiatku volali,  že super, že do toho ideš a poď do toho, nechal som ich v tom, aj keď ten zámer nebol taký. 🙂

A potom som zrazu urobil prvý plagátik, zostavil skupinu, zorganizoval prvé podujatia… Na začiatku to bolo ťažké, lebo sme sa hľadali – boli to skôr diskusie, čo budeme robiť, ktoré končili dohodami o budúcej dohode 🙂 Nakoniec sme však našli svoje miesto, robili sme premietania dokumentov, neformálne diskusie, stretávanie na školách alebo vo verejnom priestore.

Čo teda Amnesty rieši pre niekoho, kto tomu nerozumie?
Amnesty International je celosvetové hnutie ľudí, ktorí bojujú za ukončenie porušovania ľudských práv. Začalo sa to písaním listov pre väzňov a väzenkyne svedomia. Napríklad v čase komunizmu chodilo do Československej socialistickej republiky o ročne okolo 40 tis. listov, v ktorom ich pisatelia žiadali prepustenie ľudí, ktorí boli prenasledovaní len na základe nesúhlasu s vládnucou ideológou a jej vykonávateľmi.

Aktivisti a aktivistky po celom bojujú za zrušenie trestu smrti, za ukončenie násilia na ženách, za práva LGBT (lesbičiek, gayov, bisexuálov a transrodových – pozn.red.) a v neposlednom rade zasadzujú za dôstojný život pre ľudí, ktorí žijú v extrémnej chudobe, ktorá ide často ruka v ruke s porušovaním ľudských práv.

To je len pár príkladov práce AI, ktorá sa súčasne deje na globálnej, regionálnej a lokálnej úrovni.

Čo je to pre Slovensko?
To čo je najaktuálnejšie je právo na vzdelanie rómskych detí, ktoré sú segregované na základe enticity – preraďované do špeciálnych škôl alebo vznikajú samostatné rómske triedy v klasických školách. Toto je jedna téma, ktorá polarizuje slovenskú spoločnosť.

Ďalšie kampane sa venujú predaju zbraní – kazetová munícia, ktorá sa vyrába na Slovensku a pri jej použití sú pomerne veľké straty na životoch civilistov. Kampaň, ktorá sa aktuálne riešila minulý rok, bola práca na tom, aby Slovensko podporilo prijatie silnej medzinárodnej dohody o obchode so zbraňami, o ktorej sa rokovalo na pôde OSN a mala byť prvou medzinárodnej zmluvou, ktorá regulovala obchod s konvenčnými zbraňami. Pretože napríklad obchod s banánmi je lepšie regulovaný ako obchod so zbraňami.

Prečo si myslíš, že by ma to malo zaujímať?
To je pomerne častá otázka. Ide o to, že na jednej strane sa my chránime a vytvárame pravidlá pre držanie a používanie zbraní, na strane druhej je nám jedno, ako sa s nimi narába na opačnom konci zemegule. Je to vec zodpovednosti.

Ďalším argumentom je aj to, že historická situácia sa mení. Teraz sme na tom lepšom konci, aj keď to tak mnohí nepociťujú. Máme dostatok zdrojov, naše práva sú viac-menej dodržované, ale nebolo to tak vždy a nemusí to tak ostať. V tomto zmysle sme zodpovední aj za to, čo nevidíme.

Ako tieto aktivity vníma rodina?
Keď cestujem , tak väčšina ľudí to berie tak, že výborne. Cestuješ, učíš sa jazyky a tak ďalej. Tieto ľudsko-právne veci sú však vnímané negatívnejšie – najmä čo sa týka práce s Rómami, alebo ak hovoríme o jasnom vyjadrení vlastného názoru. Stále vnímam tendencie radšej sa k veciam nevyjadrovať a držať sa pri zemi.

Napríklad z mojej skúsenosti sa omnoho ľahšie diskutuje so ženami u nás v rodine, sú spravidla citlivejšie k tejto téme a  otvorenejšie ju vnímajú. Muži majú väčšinou pocit, že požrali všetku múdrosť sveta a to, čo im hovorí nejaký 22 ročný chalan je len akési idealistické blúznenie.

Stretávaš sa s týmito reakciami ja na ulici?
Mali sme na námestí stánok v rámci 72 hodín, kde sme mali niekoľko diskusií, no nestretli sme sa s nejakým otvoreným agresívnym názorom a prejavom nevôle.

Možno niekedy u nás na fakulte, keď sme prezentovali výročnú správu Amnesty International a zistenia smerujúce k našej krajine. Pri Slovensku a otázkach práva na vzdelanie rómskych detí táto téma vyvoláva veľké vášne, najmä u ľudí z východného Slovenska. Iste, môžu mať negatívnu skúsenosť, na druhej strane vyjadrenia, ktoré posielajú niekoho do plynu v rámci prospešných opatrení… Treba sa pozrieť do histórie a vidíme, že to nič dobré neprinieslo.
Nehovoriac o tom, že keď niekto ľudské práva má, nemôže mu ich predsa nikto zobrať.

Čo ťa tieto aktivity stoja?
Keď hovoríš, že či ma to niečo stojí, tak prvá asociácia je, že niečo strácam. Na to by som ale musel mlčať. Drvivá väčšina vecí, ktoré dnes viem, som sa naučil vďaka tomu, čo som doteraz robil. Áno, niekedy je to hektické a nestíham, vtedy ma štve, že som si to mal lepšie zorganizovať. Ale dôvera v seba a v ľudí okolo mňa tieto momenty prekonáva. Niekedy mám málo času, ale stále je to najprínosnejšia vec v mojom živote. Venovať sa popri škole iným aktivitám je potrebné, aby sa človek otváral a učil sa nové veci a nové skúsenosti.

Dá sa to skĺbiť s prácou?
Posledný rok pracujem na plný úväzok, čiže sa to dá. Len som musel prehodnotiť svoje aktivity na poli dobrovoľníctva – čo v praxi znamená, že napríklad nestojím vždy pri tom stánku, kde by som chcel, ale moja úloha je viac podporná a organizačná. Má to svoje nevýhody, ale skĺbiť sa to dá.