Dobrovoľníctvo vníma ako formu protestu. Matúš Čupka sa rozhodol, že sa nechce starať len o to svoje, ale aj o to naše. Začal mapovať čierne skládky, upratovať neporiadok v uliciach a postupne jeho Zelená hliadka narastá na iniciatívu, ktorá stráži ekotémy v hlavnom meste. Ktoré jedného dňa tiež bude súčasťou Krajšieho Slovenska.

Kto si a čo robíš?
Volám sa Matúš, som z Bratislavy a rozhodol som sa, že sa začnem angažovať v mojej malej komunite.

Ako to vzniklo?
S bratom sme si pred majstrovstvami v hokeji (2011) povedali, že upraceme v našom okolí – keďže bývame pri hokejovom štadióne, začali sme tam. A potom sme to potiahli ďalej 🙂

Bol si aktivista/dobrovoľník už predtým?
Nie. Určite nie v tomto type. Študoval som Európske štúdie a medzinárodné vzťahy na Univerzite Komenského. Počas školy som hľadal prax a využitie voľného času, prihlásil som sa na stáž do Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť. Začínal som ako stážista, pokračoval som ako brigádnik a potom som tam ostal na fulltime. Hľadal som organizáciu v rámci Slovenska, lebo som možno tak pateticky chcel zlepšiť ten svet u nás.

Naši učitelia na škole nás viedli k tomu, aby sme sa aktívne zaujímali o svet okolo seba, aby sme sa zapájali do rôznych aktivít. Odbor, ktorý som študoval bol pomerne inovatívny.

Koľko si mal rokov?
21.

A to ti prišlo dobrovoľníctvo sexi? Mal si naformulované slová ako komunita, občianska spoločnosť a tretí sektor?
Vtedy som to zjednodušoval a samozrejme som to tak nazýval. Chcel som mať kôš na basketbalovom ihrisku. Chcel som, aby autá na našom dvore parkovali inak, aby to nebolo blatové bagrisko. Cítil som istú motiváciu prispieť k tomu, čo je verejné, čo je naše spoločné, čo je mimo môjho vlastného sveta a to sa z môjho pohľadu dalo v občianskom sektore.

Myslíš, že ti skúsenosť s prácou v treťom sektore pomohla k tomu, čo robíš teraz?
Určite áno. Naučilo ma to profesionalizmu, naučilo ma to hľadať argumenty voči výhradám alebo odrádzačom a zároveň som sa naučil, že existuje alternatíva k tomu, čo vidím každý deň.

Myslíš, že na aktivizmus treba nejaké špeciálne vzdelanie?
Ani nie vzdelanie, skôr odvahu. Nie sme jediní, ktorí zbierajú odpad v lese a vo svojom okolí, len my sme sa to rozhodli urobiť verejne a upriamovať na túto tému cielene pozornosť. Odvaha aj v zmysle, že sme tomu venovali čas a energiu, venovali čas na zamyslenie sa nad tým, ako a akými cestami chceme o tom dávať vedieť a nastaviť komunikáciu.

Kto ťa inšpiroval?
To je zložitá otázka. V rôznych fázach sa objavovali ľudia, ktorí sa objavovali ako vzory, ktorí ma posúvali. Napríklad Ivo Ježík z Voices. Ale nedá sa povedať, že by som mal nejakého tútora.

Žiješ z úspor. Čo ťa motivuje ísť na úkor vlastného pohodlia?
Tá odvaha, o ktorej som hovoril, je spojená i so zodpovednosťou. Ak sa rozhodnem niečo spraviť, preberám zodpovednosť za to, ako to vyzerá. Zelená hliadka z pôvodnej myšlienky narástla do tvora, o ktorého sa starám. Už to nie je len stretávanie a upratovanie, rozvíjame spoluprácu so samosprávami, starostami mestských častí, spoločnosťou OLO… Nechcem, aby toto všetko zhaslo. A plus sú tu ľudia, ktorí nás sledujú a podporujú cez fejsbuk napríklad – cítim zodpovednosť aj voči nim.

Je to dlhodobo udržateľné?
Samozrejme, nie je to dlhodobo udržateľné. Predpokladám, že časom bude nutné, aby vznikla organizácia, ktorá nám pomôže so zabezpečením pracovných nástrojov napríklad. A ak sa podarí, zaplatí napríklad aj mne časť živobytia.

Môj vzťah k Zelenej hliadke je už teraz poloprofesionálny, ak nie profesionálny. Na jednej strane ma to mrzí, na strane druhej je to moja ochrana voči tomu, aby som nevyhorel, lebo to je jeden najväčších nebezpečenstiev aktívneho dobrovoľníctva. Dávame si pozor na dôležité drobnosti – vedieme si napríklad štatistiky, čo je nesmierne dôležité kvôli motivácii. Na to, aby sme mohli ísť vpred, potrebujeme vedieť, čo ostáva za nami.

A ako oddychuješ?
Keď mám čas, tak idem do hôr. Mám ambíciu zliezť všetky hory Slovenska. A chodím na pivo s ľuďmi, ktorých vôbec netankuje, čo robím, to je strašne oslobodzujúce. Plus chodím na akcie, ktoré nemusím organizovať 🙂

A ako vnímaš ľudí, ktorí nie sú dobrovoľníci alebo aktivisti?
Myslím si, že nikto by nemal ísť proti svojej prirodzenosti. Bol by som rád, keby sme sa vyhli škatuľkovaniu – na strane aktivistov i neaktivistov. Naša snaha je vytvárať dialóg a neextremizovať veci – nevnímať druhú stranu ako nepriateľa, ale hľadať spoločne riešenie.

Žiaľ, aktivisti vnímajú neaktivistov ako ignorantov a naopak, tí druhí vnímajú aktivistov ako špekulantov, ktorí len žijú z európskych peňazí. Ja som však presvedčený, že či je človek dobrovoľnícky aktívny alebo neaktívny, všetci chceme žiť v slušnej spoločnosti. To znamená, že neodhodím špak na zem, keď viem, že tam po mne ostane. Na toto vedomie človek nemusí byť aktivista.

(c)Katarína Mrázková

Rozhovor s Matúšom vznikol ako súčasť projektu Krajšie Slovensko, ktorý Rada mládeže Slovenska pripravuje v spolupráci s internetovou televíziou tv.sme.sk.