Jakuba dlhodobo zlostí, keď niekto hovorí To sa nedá. Je jedným z ľudí za iniciatívou s rovnakým názvom a okrem toho robí s občianskym združením Back_Space kopu iných vecí, ktoré robia jeho svet krajším. V seriáli Krajšie Slovensko.

Ako si sa od dizajnu dostal k občianskemu aktivizmu?
Ja som sa už ako malé dieťa venoval takýmto veciam. Organizovali sme si koncerty a učili sme sa niečo robiť s tým, čo nám chýba. A to mi ostalo. Keď teraz nájdem niečo, čo mi vadí, tak sa to snažím vyriešiť. A dúfam, že budem mať chuť to robiť ešte dlho a že to budeme robiť viacerí.

Kedy si s tým začal?
V štrnástich som urobil prvý koncert, v pätnástich sme vydali knihu o Námestove, na výške sme založili občianske združenie – najmä kvôli Unicampu (študentská konferencia v Trnave, Jakub s priateľmi ju robili 3 roky – pozn. red.).

Prvý sme robili na živnosť, báli sme sa založiť občianske združenie, ale keď sme to chceli robiť poriadne, potrebovali sme na to nejakú právnu formu. Dá sa to robiť aj punkovo bez toho, bez združenia, ale za určitú hranicu sa potom človek už nedostane.

Bol si na tento typ aktivít vedený v rodine?
Ani nie. Vždy mi skôr vraveli, že to sa nedá, tak preto aj názov To sa nedá. Rozumiem, ako vyrastali naši rodičia, že nie sú zvyknutí hovoriť nahlas, keď im niečo vadí. Ale možno práve preto to mňa baví o to viac. A keď mám pocit, že sa niektoré veci dajú urobiť lepšie, tak prečo to neskúsiť spraviť?

Pracuješ ako dizajnér a marketingový konzultant, študuješ… Do akej miery to, čo robíš a študuješ súvisí s tvojimi aktivitami vo voľnom čase?
Snažím sa dať presah toho, čo robím, do vecí, ktoré robím. Robiť to, čomu rozumiem. Myslím, že je to na našich projektoch aj cítiť. Tým, že sa venujem dizajnu, tak sa zaoberám vecami, ktoré s tým súvisia alebo je to cítiť na tom, ako to komunikujeme smerom von.

Keď vravíš my, kto sú to my?
Naše občianske združenie sa skladá aktuálne zo šiestich ľudí. Boli sme siedmi: Pavol, Paťo, Peťo, Veronika, Baška a Blažka. Plus každý náš projekt robíme s nejakou inou organizáciou – Peco Bajks, KC Dunaj, Milk, s Peťom Fáborom sme robili To sa nedá…

Kde ste sa stretli?
Začali sme ako štyria spolužiaci a občianske združenie sme založili kvôli Unicampu. Neskôr sa pridali ďalší ľudia a ďalšie projekty. Je to do veľkej miery o kamarátsve.

Ako prichádzate s novými témami?
My si už dlho hovoríme, že nebudete nič robiť, lebo už toho máme veľa, ale potom sa vždy niečo naskytne a ideme do toho. Napríklad sme veľmi chceli mať kancle v KC Dunaj, a potom Gábor z KC Dunaj prišiel s nápadom, že by to mohol byť mini coworking pre iné neziskovky. Tak sme spravili Quick kancle a nakoniec tu ani nesedíme 🙂

Už za nami aj chodia ľudia, ktorí majú nejaký nápad. Ak sa nám ten nápad páči a máme pocit, že ho vieme spraviť, tak ideme do toho.

Čo ťa tieto aktivity stoja?
Energiu a čas – to je jedno s druhým. Dôležité je, či mi to dáva viac, ako mi to berie. A zatiaľ mi to vždy dalo viac.

Ako sa vyrovnávaš s publicitou?
Tým, že sme marketéri, tak je o našich projektoch i viac počuť. Je omnoho viac zaujímavých a dôležitejších projektov a organizácií, ktoré robia aj lepšie veci ako my, ale tým, že sa tým živíme, máme už profesionálnu deformáciu, že to nejakým štýlom robíme a prezentujeme smerom von. A že sa na to pozeráme aj iným uhlom pohľadu.

Myslím si, že je dôležité, aby ľudia vedeli, že na Slovensku sú aj iné veci ako vraždy a autonehody, ktoré vidno v správach. Preto je dôležité, aby sa neziskovky prezentovali – Slovensko a ľudia na Slovensku potrebujú čo najviac pozitívnych príkladov.

Ako sa vyrovnávaš so závisťou?
Ak by nám niekto závidel to, že nemáme voľný čas a že nás to stojí množstvo, častokrát i našich finančných prostriedkov, tak takú závisť mu budem pokojne tolerovať. Ale popravde som sa s tým ešte nestretol 🙂

Ako sa vysporadúvaš s hatermi v diskusiách?
Snažím sa to neriešiť a často ma to i pobaví. Určite by to bolo iné, keby som sa s tými ľuďmi stretol a vysvetlili sme si to… A niektoré ma fakt vedia rozčúliť. Ale ako niekto povedal: Aj keby som daroval celý svoj majetok na charitu a nič mi neostalo, aj tak by tam bolo milión haterských komentárov. Rozlišujem však pindanie a kritiku – tá, ak je správna, tak vie posúvať vpred.

Čo by mala mať správna kritika?
Musí ju hovoriť správny človek – teda taký, ktorý téme rozumie. Na Slovensku je milión odborníkov na všetko. Tak ako ja nehodnotím stavbu mosta, keď niekto nerobí dizajn, nemal by sa k tomu vyjadrovať. A keď sa povie A, musí sa povedať aj B, teda nie je to dobre, ale skús to možno urobiť takto. Lebo zlé môže byť všetko, ale ako sa to dá zlepšiť – to je otázka.

Máš niečo, čo ťa vyslovene hnevá?
Mňa dlhodobo hnevá, keď sa povie, že “to sa nedá”. Keď to povie niekto, kto to rok skúšal, poviem si ok. Ale ak to povie bez toho, aby to skúsil, to ma vie vytočiť.

A čo ťa teší?
Vidím okolo seba ľudí, ktorí hýbu vecami, robia veci nezištne, na vysokej úrovni alebo trebárs aj punkovo, ale snažia sa niečo zmeniť k lepšiemu a to ma veľmi inšpiruje. Podľa mňa sa to krásne hýbe – v Bratislave i doma v Námestove.

Myslím si, že toho pozitívneho okolo je veľa. Negatívny pohľad nič nevyrieši. Netreba si však mýliť realizmus s pesimizmom. Kľudne môže byť optimizmus s realizmom. Som presvedčený, že keď budeme všetci makať, tak jedného dňa fakt bude pekne.

Čo ťa formovalo?
Z vlastnej skúsenosti si myslím, že človek má mať nejaký koníček. Niečo, čomu sa venuje vo voľnom čase, už od detstva. Lebo potom, keď už nemáš čo robiť, tak si niečo vymyslíš – tak sme to robili aj doma.

A ako oddychuješ teraz?
Hrám na bicie, ale už menej. Vlastne… veľmi neoddychujem. Mám prácu, ktorá ma teší a je pre mňa relaxom. Teším sa z toho, čo robím – keď zaspávam, nemám pocit, že som prepálil deň.

Máš nejakú konkrétnu predstavu, kam so svojimi aktivitami smeruješ?
Konkrétnu predstavu nemám. Chcem ísť do zahraničia, spoznať nových ľudí. A ak mi Boh dá, že tu ešte budem, tak sa mám ešte strašne veľa čo učiť.

My sme si povedali, že teraz nič nebudeme robiť, išli sme do Ameriky a odtiaľ sme prišli s nápadom na To sa nedá. Takže myslím, že do polroka príde určite niečo, čo bude treba spraviť 🙂 Ale nie sú to žiadne konkrétne plány.

Myslíš, že existuje bod, kedy si povieš, že máš hotovo?
Myslím, že taký moment nenastane. Najmä keď vidím ľudí okolo seba, ktorí idú a robia aj keď im všetci budú hádzať polená pod nohy. To je veľká motivácia, že treba to robiť, lebo niekto to robiť musí. Som presvedčený, že ľudia potrebujú vidieť, že sa veci dajú zmeniť. Treba len vydržať dostatočne dlho alebo vymyslieť to lepšie 🙂

Myslíš, že na to, aby bol človek svojmu okoliu prospešný, treba nejakú špeciálnu vlastnosť?
V prvom rade si myslím, že každý sa svojím kúskom zapája do toho, že sa svet okolo neho mení. Nemusí byť o ňom ani počuť. Niekto môže pomôcť susedke s nákupom a niekto zdvihne ten bordel zo zeme, keď ho vidí… a možno robí lepšiu vec ako my všetci dohromady.

(c)Katarína Mrázková

Rozhovor vznikol aj vďaka videu zo série Krajšie Slovensko, ktoré pripravuje Rada mládeže Slovenska v spolupráci s internetovou televíziou tv.sme.sk