S Dášou Cingalkovou a Luckou Jakubíkovou zo Slovenského skautingu sme sa rozprávali, čím skauting v týchto dňoch žije a ako to tam vlastne funguje.

Oslavujete 100 rokov. Dá sa určiť, kde na Slovensku vznikol skauting?

Dáša: V Komárne (smiech). Ak sa teda rozprávame o dnešnom území Slovenska, lebo vtedy Slovensko ešte nebolo. V tej dobe Rakúsko-Uhorska boli prvé aktivity  veľmi multi-kulti, maďarskí skauti so židovskými a slovenskými skautmi splavovali. V Komárne, pred sto rokmi (smiech).

To bolo prvé podujatie, ako ste sa odvtedy narástli?

Dáša: Dnes máme 6000 členov po celom Slovensku.

Aký je príbeh skautingu?

Dáša: To je najlepšie kliknúť si na webku storočnica.sk. Zbierame príbehy celý rok z každého miesta, zaznamenávame aj dôležité míľniky. Napríklad skauti, ktorí cez Viedeň unikali pred rusmi v 68-mom, alebo skautka – letkyňa, ktorá počas druhej svetovej vojny emigrovala do Palestíny, počas povstania sa vrátila a zahynula tu, na Slovensku. Bola v histórii Izraela veľmi významná, dokonca je zvečnená aj na známkach. Zmienku o nej nájdeš aj v Židovskom múzeu v Bratislave.

skauti 100Ako ste sa k skautingu dostali vy dve?

Lucka: Cez spolužiačky. My sme mali v triede 3 baby, ktoré sa venovali skautingu. Ja som sa dostala k tomu neskôr, mala som asi 15-16 rokov. Chcela som mať nejakú inú partiu, okrem tej v triede. Na začiatku to bolo trošku náročné – prísť do zabehnutej partie. Nakoniec som to však prekonala. (smiech) Myslím, že teraz je to už lepšie, zbory  sú veľmi otvorené voči ľuďom zvonka.

Dáša: Ja som mala asi 6 rokov, do skautingu ma zaviedla mamina. Zo začiatku som strašne plakávala – mali sme sídlo v protijadrovom kryte a pamätám si pivničné priestory, veľké dvere a miestnosť bez okien. To bolo hrozné. (smiech)

Čo pre vás skauting znamená? Tým, že každá z vás vstúpila do skautingu v inom období, vnímate ho rozdielne?

Dáša: Pre mňa to je životná filozofia a životný štýl. Na druhej strane mám teraz pocit, že je toho veľa, že si musím nájsť aj iné smerovanie. Skautská metóda je postavená na skautskom sľube a skautskom zákone – čo je niečo ako desatoro v kresťanstve. Je to niečo, čo ťa vedie a dáva ti zmysel v živote. Pre mňa je z týchto pravidiel najťažšie a najdôležitejšie – byť čistý v slovách, myšlienkach a skutkoch.

Teraz som bola na konferencii v Holandsku o bezpečnosti detí. Ja tvrdím, že ak sa dodržiavajú skautské zákony, je to ideálne prostredie, aby boli deti v bezpečí. Ak ti nič zlé ani nenapadne, tak sa to ani nestane.

Lucka: Pre mňa to začínalo hlavne tou partiou. Skauting je pre mnoho ľudí životným štýlom, pre mňa takisto – a zároveň je to úplne iný svet. Je to taký ideálny svet, kde sú všetci bratia a sestry a žije sa v ňom dokonale. Z tohto uhla pohľadu je to taká farebná rozprávková bublina, treba si však aj dávať pozor a udržiavať si odstup, aby človek mal nadhľad.

Akým spôsobom si to robila ty?

Lucka: Treba mať určite aj inú partiu okrem skautingu. A áno, skauting je dôležitý, ale človek by mal mať aj ďalšie záujmy a ďalšie svety.

Dáša: Presne to mám na mysli, keď mám občas pocit, že je možno toho skautingu už  na mňa veľa. Pri množstve aktivít a myšlienok, ktoré mu venujem, mi ako alternatívne svety francúzština alebo cvičenie nestačia (smiech).

Vy už dnes pracujete na ústredí, ako sa vysporiadavate so stratou kontaktu s lesom?

Dáša: Ťažko. Keď človek pskauti bobrikyracuje s papiermi, píše granty, odpisuje na emaily, ten kontakt je veľmi sprostredkovaný a stratíš nadhľad.

Lucka:  Potenciálne môžeme komunikovať so 6000 ľuďmi, na ústredí sme siedmi-ôsmi, aj keď samozrejme, poskytujeme servis predovšetkým vedúcim a dobrovoľníkom, stále je to dosť písania a telefonovania. Nesmierne motivačné je zúčastniť sa na nejakej skautskej akcii a vidieť decká – tých, pre koho to robíme a zažiť, že to má naozaj význam.

Čo teraz chystáte?

Dáša: Máme za sebou hudobný festival a už začínajú tábory. Prebiehajú nám vzdelávačky pre vedúcich, plus nám funguje na stránke mapka, kde ľudia nahlasujú aktivity, ktoré pripravujú.  Na prelome mája a júna to bol napríklad program pre deti aj mimo skautingu na Partizánskej lúke v Bratislave alebo finále Družiny roka v kaštieli na Mokradi.

Máme aj výstavu, ktorá bude putovať. Je to výstava k 100ročnici skautingu, tá je nainštalovaná vždy vonku v niektorom zo slovenských miest, aby si ju mohol pozrieť naozaj každý. Celá koncepcia storočnice je postavená na veľkom množstve malých aktivít. Aj preto, aby to bola oslava celého skautingu a mohli sa zapojiť aj nižšie zložky, aby každé dieťa v každom oddiele vedelo, že skauting na Slovensku má 100 rokov. Motivujeme ich k tomu, aby si robili vlastné aktivity, s nádejou, že budú medzi nimi i tie s potenciálom rozrásť sa na celonárodný projekt. Nechceli sme, aby tieto aktivity boli dané zhora, od nás z ústredia.

Aký je pre vás tento 100. rok?

Lucka: Administratívne sú roky veľmi podobné, menia sa len kritériá, ktoré musíme spĺňať.

Dáša: Ale program v skautingu sa tématicky mení každý rok. Minulý rok sme žili veľkým medzinárodným skautským stretnutím, tento rok je to Storočnica. Tento rok sme tiež dali našim skautom možnosť zapojiť sa do 4 tém, ktoré považujeme za dôležité – zábava, duchovno, príroda a inšpirácia. Chceš sa zabaviť, poď pomáhať na Pohoda festival, chceš sa duchovne obrodiť, poď na Mariánsku cestu, chceš si oddýchnuť, poď do Tatier cez Tatranský okrášľovací spolok, chceš niekomu niečo odovzdať, zdieľať svoju skúsenosť, tak urob stretnutie v rámci inšpiratívneho skautingu .

Budúci rok máme snem a uvidíme,  s akou témou prídeme na ďalší rok. Veľmi ma zaujíma téma osobných hodnôt a bezpečie detí – nielen otázka sexuálneho zneužívania , ale aj šikana a podobné problémy. Uvidíme.

(c)Katarína Mrázková