Počas môjho pobytu v UN som sa naučila niekoľko vecí, s ktorými by som sa s Vami chcela v tomto príspevku podeliť. V New Yorku jeden človek neznamená nič. Je pohltený davom a tempom mesta. Musíte byť veľmi výnimočný na to, aby vás ľudia na ulici vôbec zaregistrovali.
Mládežnícky delegát v OSN zatiaľ tiež veľa neznamená. Pozitívnou správou ale je, že naše činy sú dostatočne výnimočné, aby si už viacero ľudí uvedomilo našu kapacitu, ktorou dokážeme prispieť do OSN diskusií a zmien v ňom. Samotný proces participácie mladých v OSN je bohužiaľ príliš pomalý a často nezodpovedá prísľubom krajín a ďalších zodpovedných osôb, ktorí takúto participáciu mladých vyhlasujú za svoju prioritu.
Cudzinci v OSN
Každý mládežnícky delegát má príležitosť predniesť prejav a navrhnúť zmeny v rezolúciách. Bohužiaľ vo väčšine prípadov musíme konať len v súlade s prioritami a pod kontrolou našich vlád. Nemôžeme slobodne prispievať do diskusií a činnosť viacerých z nás v mnohom pripomína skôr stáž ako aktívnu reprezentáciu mladých ľudí. Keď sa dostaneme k slovu na vyjednávaniach, vidíte úsmevy na tvárach diplomatov, ktorí často iba mávnu rukou s očividným postojom: “To je len mládežnícky delegát”. Úprimne, nečudujem sa im.
Sme cudzinci. Nehovoríme ich jazykom, nepoznáme zákulisné ťahy a naša činnosť v máločom pripomína politickú prax. Aj napriek tomu ale niesme na zahodenie. Disponujeme niečím, čo v ich osobnosti už nie je možné nájsť. Zdravú dávku naivity, neutíchajúce nadšenie a len jeden primárny záujem- blaho mladých ľudí u nás doma. Na to aby sme mohli efektívne zastávať úlohu sprostredkovateľov medzi mladými ľuďmi a vládami,musíme podliehať výhradne hlasu mladých ľudí, ktorých názory a záujmy nie sú často reflektované zákonodarcami. Často máme totiž minimálne odlišný, v niečom dokonca úplne opozitný názor na mládežnícku politiku v našich krajinách. Situácia by sa však mala obrátiť. Oni by mali začať počúvať nás. V štruktúrach zúfalo potrebujeme mechanizmy,nielen v rámci OSN ale aj na národnej úrovni, ktoré zaistia nezávislosť “mládežníckeho myslenia” pri rozumnej dávke záväznosti našich rozhodnutí. Len takto náš status a úloha v týchto orgánoch získa potrebnú dôležitosť. Obviňovať vlády a OSN, že status quo nefunguje, nie je cesta. Kroky, aby podobný systém fungoval, musia podniknúť obe strany.
Ešte sa musíme učiť
Ako “mládežnícky” delegáti musíme zostať “mladí”. Nesmieme sa báť otvorene hovoriť o nedostatkoch v jednotlivých mládežníckych programoch a systéme, do ktorého patríme. Naučiť sa hovoriť aj “ich” jazykom a pochopiť pozície, ktoré zastávajú. Za každým rozhodnutím totiž môže byť séria racionálnych krokov, ktorým kvôli neskúsenosti nedokážeme rozumieť. Naša expertíza nemôže vychádzať len z osobnej skúsenosti alebo pocitov. Musí byť založená na empírii a skúsenosti ľudí, ktorých reprezentujeme a až tak sa stať ich “politickými” reprezentantmi. Nemôžeme sa spoliehať len na to, že zmenou troch slov v rezolúcii niečo skutočne zmeníme. Všetci by sme sa mali riadiť heslom nemeckých mládežníckych delegátov Floriana a Elize:”Mysli globálne, konaj lokálne”.
Aj napriek silne kritickému tónu tohto príspevku, stále verím, že naša prítomnosť je nevyhnutná a prospešná pre obidve strany. Musíme sa naučiť spolu kooperovať a súčasne sa začať rešpektovať ako seberovní aktéri akceptovať nielen na medzinárodnej, ale aj národnej a lokálnej úrovni.
Moja veľká vďaka patrí delegáciám, ktoré prevzali zodpovednosť a priniesli do diskusie návrhy mládežníckych delegátov ako svoje vlastné. Som veľmi vďačná zato, že Slovenská republika je jednou z krajín, ktorá si nevyhnutnosť tejto formy participácie uvedomuje a podporuje ju. Ďakujem Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, že umožňuje a pomáha zúčastniť sa každý rok mládežníckemu delegátovi a na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku. Taktiež patrí veľká vďaka Slovenskej misii pri OSN, menovite obzvlášť Petrovi Šelepcovi. Poskytli mi totiž flexibilitu a pomoc pri každom kroku.
Nakoniec, ale v neposlednom rade, ďakujem mojím drahým mládežníckym delegátom. Za ich entuziazmus a odhodlanie pre radikálne zmeny, ktoré boli počas rokovaní neraz skúšané. Najviac však za ich neutíchajúci boj, vďaka ktorému si naši nástupcovia budú môcť povedať, že nie sú len ďalšími neviditeľnými osobami v dave.
c) Hana Skljarszka, článok bol pôvodne publikovaný na webstránke UNIS Viedeň
