Už zanedlho uplynie 100 rokov od rozpadu Rakúsko‐Uhorska, ale duch tohto impéria sa ešte stále
vznáša nad slovenským školstvom. Cieľom našich škôl v 19. storočí (ale aj v rokoch 1948‐1989) bolo,
aby žiaci robili, vedeli a mysleli si to, čo je napísané v štátnych osnovách. Učiteľská katedra bola
miestom autority, žiak bol pasívny prijímateľ informácií a názorov. Čo si tento žiak myslí o obsahu
vyučovania, o čo sa zaujíma a aké sú jeho predstavy o vzdelávaní, to nikoho nezaujímalo. Mal byť
poslušný, dávať pozor a na vyzvanie zopakovať prebranú látku.
Tento model je však v 21. storočí neudržateľný. Takmer každý žiak má prostredníctvom zariadenia vo
svojom vrecku k dispozícii nekonečne viac informácií, než ktorými disponuje jeho učiteľ. Tieto
informácie sú navyše často protirečivé a majú rôznu kvalitu. Školstvo postavené na tom, že
informovaný učiteľ poučuje neinformovaného žiaka a ten jeho vysvetlenia prijíma bez otázok je v 21.
storočí nemožné. Je to preto, že v dobe internetu je spracovanie relevantnosti a spoľahlivosti
informácie (prípadne jej prepojenie s ďalšími informáciami) oveľa dôležitejšou úlohou než samotné
jej zapamätanie.
Súčasná situácia podkopáva to, čo bolo tradične nazývané „autoritou“. Americký filozof Joseph Raz
vo svojej slávnej definícii tvrdí, človek (v našom prípade učiteľ) má autoritu vtedy, keď je pre druhého
človeka (v našom prípade žiaka) lepšie slepo nasledovať to, čo tvrdí učiteľ, než sa riadiť vlastnými
dôvodmi. Inými slovami, autorita funguje vtedy, keď argument „lebo som to povedal“ preváži
čokoľvek, čo žiak samotný vníma ako presvedčivé alebo dôležité.
Autorita týmto spôsobom funguje v mnohých oblastiach života. Keď policajt prikáže zastaviť, je lepšie
zastaviť bez ohľadu na to, že pre to nevidím žiadny dôvod. V tomto prípade policajt jednoznačne
autoritu má. Školstvo ale takýmto spôsobom dnes nemôže a ani nemá fungovať. Nemôže tak
fungovať preto, lebo učitelia už autoritu tohto typu nemajú a nie je realistické očakávať, že ju v blízkej
budúcnosti mať budú. Dôvody pre tento fakt sú komplexné a vyžadovali by analýzu minimálne
v rozsahu dizertačnej práce. Svoju úlohu ale zohráva kritickejší prístupom rodičov k vzdelávaniu
svojich detí, už spomínaná schopnosť detí overovať si výroky učiteľa a menší rešpekt k autoritám
všeobecne.
Autoritatívny prístup k školstvu však nie je ani žiaduci a vyšiel z módy rovnako ako trstenica
a kľačanie v kúte. Štát deťom nemôže jednoducho hovoriť, čomu majú veriť. Pohybujú sa vo svete
zahltenom informáciami a musia si postupne budovať svoj pohľad na svet a osvojiť si zručnosti, ktoré
k tomu prináležia. Škola, v ktorej veci platia, „lebo ich učiteľ povedal“, ich na túto situáciu nepripraví.
Za stratou autority učiteľov preto netreba smútiť.
V Rade mládeže Slovenska posledných pár mesiacov koordinujeme „Štruktúrovaný dialóg“, ktorého
jedným z cieľov je získať a analyzovať potreby mladých ľudí na Slovensku. Z názorov viac než 4000
mladých ľudí, ktorí sa doteraz zapojili, jednoznačne vyplýva, že mladí ostro vnímajú prílišný
formalizmus slovenského školstva. Dve kľúčové zručnosti a schopnosti, ktoré najviac z nich uvádza
ako chýbajúce v slovenskom školstve, sú kritické myslenie a aktívny prístup k svojmu okoliu. Žiakov
a študentov už neuspokojuje, keď sú im servírované informácie doslova ex cathedra. Čo by naopak
chceli vedieť je, ako tieto informácie prepájať a kriticky hodnotiť. To však žiada iný než autoritatívny
prístup.
Podobne ostro žiaci a študenti vnímajú vlastnú pasivitu v systéme, ktorý sa im nezdá dostatočne
otvorený iniciatíve, pričom naopak odmeňuje bezmyšlienkovité plnenie zadaných úloh. Čo žiaci a
študenti vnímajú ako zásadnú vec je budovanie postoja k svetu okolo seba ako k niečomu, čo je
možné meniť vlastnou aktivitou. Školské prostredie však podľa nich tento postoj skôr zabíja, než že by
mu pomáhalo.
Formálne vzdelávanie vychádzajúce z autority učiteľa, ktorú žiaci jednoducho prijímajú, nefunguje.
Úlohou slovenského školstva by malo byť tento fakt plne reflektovať: prepájať formálne a neformálne
vzdelávanie, dať slovo žiakom a študentom vo veciach, ktoré sa ich týkajú, a venovať priestor iným
aktivitám než tým, kde učiteľ stojí pred tabuľou a žiaci ho počúvajú. Práve o týchto témach bude
tento blog.
Učitelia a autorita (blog RmS)
