Informácie

Prevencia vyhorenia dobrovoľníkov

Spýtajte sa dobrovoľníkov, či si uvedomujú, že svoju činnosť vykonávajú vo svojom voľnom čase a väčšina z nich si to uvedomí až pri položení vašej otázky. Uvedomujú si, že dobrovoľnícka činnosť nie je ich povinnosť, ale v konečnom dôsledku k nej pristupujú ako k aktivite, ktorá patrí do ich života rovnako ako štúdium či zamestnanie. Cítia zodpovednosť voči ľuďom, ktorým sa venujú alebo voči projektom, na ktorých pracujú. V dobrovoľníctve nachádzajú naplnenie, zmysel. To je dôvodom ich angažovanosti a nadšenia, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou ich práce. Avšak môžu sa stať aj rizikovými faktormi a to v prípade, ak dobrovoľníci prekračujú hranice svojich vlastných možností, aby pomohli druhým. Činnosť zaberá všetok ich voľný čas, pretože aj v čase voľna premýšľajú nad možnosťami efektívnej pomoci, hľadajú nové nápady pre svoju prácu. To prináša so sebou stres, pretože dobrovoľníctvo nie je jedinou súčasťou ich života. Okrem stresu prichádza dobrovoľník aj do stretu s realitou, že niektoré veci nedokáže zmeniť. Nadšenie zo sebarealizácie v práci a radosť z úspechov striedajú pocity sklamania, zlyhania, bezmocnosti, s ktorými sa dobrovoľník potrebuje vyrovnávať.

Zdá sa takmer nepochopiteľné, ako sa v činnosti konanej v prospech druhých na báze dobrovoľnosti môže objaviť strata nadšenia, záujmu o druhých či pocity únavy. Samozrejme je potrebné podotknúť, že nie každý pokles nadšenia znamená syndróm vyhorenia. Pocit únavy môže byť len signálom, že je dobré sa na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si a nabrať nových síl. Syndróm vyhorenia je dlhodobým procesom, ktorému predchádzajú emocionálne náročné situácie a intenzívne zaujatie určitou úlohou spojené s napätím, stresom. Freudenberger a North (1992 citovaní podľa Křivohlavého, 2009) definujú vyhorenie ako konečné štádium procesu, v ktorom ľudia hlboko emocionálne sa niečím zaoberajúci strácajú svoje pôvodné nadšenie a svoju motiváciu. Stres a záťažové situácie, ktoré dobrovoľníctvo v sebe nesie, môžu byť spúšťačmi v procese vyhorenia.

V dobrovoľníckej činnosti zameranej predovšetkým na prácu s ľuďmi sa objavujú ako situácie nesúce v sebe pocity bezmocnosti; neschopnosti ovplyvniť situáciu; pocity zlyhania v činnosti; sklamania z nenaplnených cieľov; ako konflikty so spolupracovníkmi; vnútorné konflikty medzi tým, čo dobrovoľník má urobiť a čo chce; ako situácie straty niekoho, komu dlhodobo venoval svoj čas. Obranné reakcie na záťažové situácie vychádzajú podľa Vágnerovej (2004) z dvoch základných mechanizmov, ktorých cieľom je udržanie alebo znovuzískanie psychickej pohody a rovnováhy. Ide o útok a únik. Útok v zmysle agresívnych prejavov i v snahe upútať pozornosť, presadiť sa. Ďalším neuvedomovanými obrannými reakciami sú popretie, potlačenie, fantázia, racionalizácia, transformácia alebo nahradenie nedostupného spôsobu uspokojenia na iný, regresia, identifikácia, projekcia a rezignácia.

Zvládanie záťažovej situácie sa nazýva coping, ktorý spočíva v zhodnotení situácie a v posúdení vlastných možností. Ide o vedomú voľbu určitej stratégie, ktorými sú stratégia zameraná na riešenie problému alebo stratégia zameraná na udržanie prijateľnej subjektívnej pohody. Prvá stratégia vychádza z predstavy, že problém je možné riešiť a jedinec je schopný cieľ dosiahnuť. Naopak druhá stratégia vychádza z predstavy, že problém nie je možné riešiť a preto je nutné k nemu pristupovať inak, napr. sa s ním zmieriť.

Vyhasnutie v dobrovoľníctve je jav, ktorý sa môže vyskytnúť prevažne u nadšených dobrovoľníkov s nerealistickými očakávaniami, u dobrovoľníkov vo vedúcich pozíciách alebo v oblastiach dobrovoľníckej práce emocionálne vypätých, bez podpory a spätnej väzby ohľadom funkčnosti a efektívnosti práce, ako je napr. dobrovoľnícka činnosť s onkologickými pacientmi, s drogovo závislými, s deťmi týranými, zneužívanými, zanedbávanými, s poruchami správania, s deťmi pochádzajúcimi z rómskeho etnika a pod. Podľa Jeklovej a Reitmayerovej (2006) prvou cestou vedúcou k syndrómu vyhorenia býva strata ideálov, druhou workholizmus, treťou cestou teror príležitostí a štvrtou stály tlak náročných úloh a osobné vysoké nároky.

V súvislostiach s dobrovoľníctvom stojí na začiatku úprimná radosť z činnosti, z nových úloh, z možnosti pomáhať, z tímu a ľudí, ktorým pomáha. Keď dobrovoľník prichádza do stretu s realitou, že niektoré veci nedokáže zmeniť, dochádza k strate dôvery vo vlastné schopnosti, k strate zmysluplnosti práce. Dôležitú úlohu tu zohráva osobnosť dobrovoľníka, ako aj podpora priateľov, spolupracovníkov, rodiny. Aj napriek tomu, že dobrovoľník zažíva zlyhanie, bezmocnosť, možnosť pomáhať a byť človekom dôležitým v živote niekoho, sa stáva dôležitejšou. Trávi viac času v pomoci druhým, čo si od neho vyžaduje viac energie. Dôvodom môže byť vnútorná nutkavá túžba dosiahnuť úspech, uznanie. Každá nová aktivita v činnosti pre druhých sa javí ako zaujímavá a lákavá príležitosť, ktorú dobrovoľník nie je schopný odmietnuť. Nesie ďalšiu mieru zodpovednosti, ku ktorej sa pridáva stály tlak úloh, ktoré musí splniť. Jeho prácu môžu sťažovať aj vysoké osobné nároky. Snaží sa dosiahnuť mnoho cieľov naraz, nedokáže sa deliť o prácu so spolupracovníkmi, poskytuje po dlhší čas emocionálnu podporu bez toho, aby on prijímal supervíznu pomoc.

V procese vyhorenia je pre dobrovoľníka, ktorý prácou pre druhých žije, najťažšie priznať si, že stratil pôvodné nadšenie a záujem o iných. Človek sa potrebuje nielen vyrovnávať s únavou, ale aj s pocitom, že „zlyhal“. Je zmätený, pretože nechápe, že už nevládze toľko, koľko predtým. Preto je nevyhnutné identifikovať príznaky vyhasnutia a začať preventívne pôsobiť. Priznať si, že je potrebný čas na zregenerovanie síl.

Podľa Křivohlavého (2009) symptómy vyhorenia môžeme rozdeliť do dvoch skupín:

• subjektívne – mimoriadne veľká únava, znížené sebaocenenie a sebahodnotenie vyplývajúce z pocitov zníženej profesionálnej kompetencie. Patria sem i problémy sústredenosti pozornosti, podráždenosti a negativizmu. „Vyhorelý“ človek má dojem svojej vlastnej nehodnosti. Všetko ho nadmerne zaťažuje. Stratil všetky ilúzie, nádeje, plány, žije v neustálom napätí.
• objektívne – zahrňujú niekoľko mesiacov trvajúcu zníženú celkovú výkonnosť. Táto okolnosť je ľahko zistiteľná u členov rodiny, spolupracovníkov a príjemcov služieb.

Symptómy vyhorenia sa objavujú v rovinách:

• telesnej – v telesnej rovine sa u vyčerpaného človeka objavujú poruchy spánku, nechuť do jedla, svalové napätie, náchylnosť k ochoreniam.
• psychickej – psychická rovina je charakterizovaná pocitmi bezmocnosti, beznádeje, človek je podráždený, nervózny, uniká do fantázie, nedokáže sa sústrediť.
• sociálnej – vo vzťahoch voči ľuďom sa objavuje obmedzenie kontaktu, vyhýbanie sa pomoci druhým. Ľudia ho zaťažujú, stráca empatiu, nezaujíma ho, čo si o ňom myslia. Komunikácii o ich problémoch sa vyhýba, sťahuje sa do vlastného sveta. Je zmätený, jedná impulzívne, chaoticky, snaží sa opäť nájsť zmysel, usporiadať si svoj život. Ak sa mu to nedarí, jeho frustrácia rastie.

Ako už bolo spomenuté, vyhorenie je dlhodobý proces, nenastáva náhle, ale postupne sa vyvíja. Schmidbauer (2008) rozlišuje fázy syndrómu vyhorenia na:

1. počiatočnú fázu – jedným z prvých signálov je nadmerná angažovanosť, jedinec neustále pracuje, nepripúšťa si negatívne pocity, vzdáva sa relaxácie, kľudu. Vlastné pracovné nasadenie pokladá za príkladné. Je hyperaktívny, pripadá si nepostrádateľný, popiera vlastné potreby, aby dokonale obstál v roli pomocníka.
2. prepuknutie – fasáda nadmernej výkonnosti sa zrúti a jedinec reaguje zmätene, je zneistený vo svojej roli. Nemôže poprieť pocit, že niečo nie je v poriadku, ale zároveň nechce priznať, že ho zrádzajú vlastné sily. Varovnými signálmi sú chronická únava a nechuť púšťať sa do práce. Jedinec nedokáže spracovávať neúspechy a záťaž. Dochádza k agresii zameranej proti sebe (pocity viny, stiesnená nálada, fantázia) alebo proti spolupracovníkom či osobám, ktorým poskytuje pomoc.
3. fázu slabnutia výkonnosti – jedinec sa nedokáže koncentrovať, dopúšťa sa stále viac chýb z nepozornosti, nedokáže spracovávať kritiku. K psychickým symptómom sa pridávajú aj telesné ako nespavosť, chronické bolesti. Kríza sa prehlbuje tým, že stratené sebavedomie zasahuje i súkromný život.

Rizikové faktory, ako aj prevenciu vyhorenia v dobrovoľníctve môžeme rozdeliť do dvoch zložiek, ktorými je osobnosť dobrovoľníka a dobrovoľnícky manažment. Jeklová a Reitmayerová (2006) zaraďujú medzi vnútorné rizikové faktory veľké nadšenie pre prácu; vnútornú tendenciu k súťaživosti, k porovnávaniu sa s druhými; subjektívne vnímanie obtiažností vlastných životných podmienok; zlé vnútorné sebahodnotenie; silné vnímanie neúspechu; zlý fyzický stav; nepravidelný denný biorytmus; snaha urobiť si všetko sám; nízka úroveň zdravej asertivity, neschopnosti povedať „nie“; nezvládanie konfliktov; potreba mať všetko pod kontrolou; neschopnosť aktívneho i pasívneho odpočinku či relaxácie; prílišná zodpovednosť a starostlivosť; kladenie príliš vysokých nárokov na seba samého; neschopnosť pribrzdiť. Z hľadiska dobrovoľníckeho manažmentu možno za rizikové faktory považovať:

• nejasnosť zamerania organizácie – chýba jasný cieľ, v dôsledku čoho nie sú vidieť výsledky práce;
• úlohy sú príliš rutinné, žiadna rozmanitosť;
• podstatnejšia je kvantita ako kvalita práce – nedostatok dobrovoľníkov na množstvo aktivít organizácie;
• nedostatočné odmeňovanie dobrovoľníkov, nedostatočná spätná väzba;
• chýbajúca supervízia, absencia komunikácie problémov a ich vhodnosti zvládania;
• nedostatok príležitostí pre spoločné stretnutia dobrovoľníkov, pre oddych a zábavu;
• časté konflikty v dobrovoľníckom kolektíve alebo s cieľovou skupinou;
• zotrvávanie v činnosti s nedostatkom príležitostí pre osobný rast.

Vyhorenie v dobrovoľníckej činnosti s deťmi a mládežou sa môže prejavovať v podobe frustrácie, rutinnej práce, demotivácie, straty záujmu, apatie voči deťom a mladým ľuďom a môže vyústiť až do podoby nepriateľského postoja. Pri prevencii vyhorenia dobrovoľníkov zohráva dôležitú úlohu osobnosť dobrovoľníka a dobrovoľnícky manažment:

1. osobnosť dobrovoľníka – pre pomoc samému sebe je základom úcta voči sebe a s ňou spojená vnímavosť a ochota pomenovať príznaky vyhorenia či využiť možnosti prevencie ako:

• posilňovanie pozitívneho sebahodnotenia;
• relaxácia;
• priestor pre seba, svoje záujmy;
• delegácia činnosti iným;
• posilňovanie schopnosti povedať „nie“;
• kladenie reálnych nárokov na seba samého;
• posilňovanie schopnosti zvládania konfliktov;
• sociálna opora – obklopenie sa blízkymi ľuďmi, rodinou, priateľmi, ktorí môžu poskytnúť dobrovoľníkovi emočnú podporu, uznanie, vypočutie, povzbudenie.

2. dobrovoľnícky manažment – vychádza z podpory činnosti dobrovoľníka prostredníctvom:

• mentoringu – individuálny vzťah skúsenejšieho dobrovoľníka, ktorý pomáha mladšiemu zverencovi rozvíjať jeho osobnosť, orientovať sa v činnosti, nadobúdať vedomosti prostredníctvom predávania vlastných skúseností;
• pracovných stretnutí – rozvoj jasnej vízie organizácie, zapájanie dobrovoľníkov do jej realizácie, tvorba rozmanitých aktivít, delegovanie úloh
• podpory osobného rozvoja dobrovoľníka – podľa Reifenhäuserovej, Hoffmanovej a Kegela (2009) medzi nástroje osobného rozvoja dobrovoľníka patrí kvalifikácia (vedenie, školenia, coaching), spätná väzba, hodnotiaci rozhovor, sprevádzanie a motivácia dobrovoľníkov, plánovanie dobrovoľníckej „kariéry“;
• podpory tímovej práce – vzájomná komunikácia problémov vyskytujúcich sa v dobrovoľníckej činnosti, spoločných možností ich riešenia, komunikácia konfliktov medzi dobrovoľníkmi, čím sa utvára atmosféra spolupráce;
• supervízie – individuálna alebo skupinová interakcia, ktorej cieľom je zlepšiť schopnosť dobrovoľníka účinne pomáhať ľuďom. Podľa Hawkinsa a Shoheta (2004) supervízia dáva príležitosť pozrieť sa na veci s odstupom, neobviňovať sa, ale pustiť sa do hľadania nových možností, odhaliť poučenie, získať podporu.

Poslednou súčasťou prevencie, v ktorej úlohu môže zohrávať dobrovoľník aj dobrovoľnícky manažment, sú spoločné stretnutia dobrovoľníkov mimo pracovných. Stretnutie môže byť spojené s výletom do prírody, s posedením v príjemnom prostredí, určené pre spoločný oddych, podporu súdržnosti, zábavu, odreagovanie sa od dobrovoľníckych „povinností“.

Noema Gabovičová

Mgr. Noema Gabovičová vyštudovala sociálnu pedagogiku a vychovávateľstvo na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity, kde v súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka. Zaujíma sa o oblasť dobrovoľníckej práce s deťmi a mládežou, v ktorej sa aj dlhodobo angažuje. Externe spolupracuje s Iuventou, kde pôsobí ako školiteľka v projekte KomPrax.

Literatúra

HAWKINS, P. – SHOHET, R. Supervize v pomáhajícich profesích. Praha: Portál, 2004. HOFFMANN, S. – REIFENHAUSER, C. – KEGEL, T. Freiwilligenmanagement. Augsburg: ZIEL, 2009.

JEKLOVÁ, M. – REITMAYEROVÁ, E. Sydróm vyhoření. Praha: Vzdělávací institut ochrany dětí, 2006.

KŘIVOHLAVÝ, J. Psychologie zdraví. Praha: Portál, 2009.

SCHMIDBAUER, W. Syndrom pomocníka. Praha: Portál, 2008.

VÁGNEROVÁ, M. Psychopatologie pro pomáhajíci profese. Praha : Portál, 2004.