Milena z Pečovskej Novej Vsi prerušila na rok štúdium architektúry na vysokej škole v Dánsku, aby mohla zastupovať slovenských mladých ako mládežnícka delegátka v OSN. Jej odvážny prejav o podceňovaní mladých ľudí a príliš nízkych nárokoch zvíril diplomatické hladiny a stal sa na sieti najsledovanejším prejavom zo všetkých mládežníckych delegátov, ktorí sa stretli minulý rok v New Yorku. Aj jej inšpiratívna cesta je súčasťou Krajšieho Slovenska.
Kto si a čo robíš?
Som Milena, pochádzam z východného Slovenska, z Pečovskej novej Vsi. Mám 22 rokov a študujem architektúru v Dánsku.
Čo robíš na Slovensku?
Momentálne tu pôsobím ako mládežnícky delegát a študujem v Kolégiu Antona Neuwirtha.
Čo je to mládežnícky delegát?
Je to program, vďaka ktorému jeden človek zo Slovenska dostane možnosť reprezentovať názory slovenských mladých na pôde OSN.
Čo ťa na tom zaujalo?
Možnosť byť delegátom mi prišla ako zmysluplný spôsob reprezentovať skúsenosti, ktoré som nadobudla a posunúť ich či už OSN, či ostatným mladým na Slovensku. Veľakrát som totiž mala dojem dosť negatívneho postoja mladých k rôznym situáciám a prekážkam. Tie však vždy budú, no práve ich prekonávanie nás formuje a je dôležité. Formuje nás to do života. Veľakrát titul dáva slovám váhu a možno niekedy otvorí viac dverí. Pozíciu delegáta som aj preto vnímala ako pozíciu, z ktorej môžem inšpirovať ostatných mladých ľudí skôr ako keby som im len povedala “Ahoj, som Milena a myslím si toto.”
To sa týkalo aj tvojho prejavu? Viacerí ho označili za revolučný.
Revolučný bol asi v tom, že vyžadoval zmenu prístupu. Chcela som v ňom zdôrazniť, že v historickom kontexte sú očakávania na mladých ľudí dnes nastavené príliš nízko. Keď niekam prídem a poviem, že mám 22 rokov, povedia, že som ešte príliš mladá a pritom v minulých storočiach by to tak vôbec nebolo.
Jasné, sme mladí skúsenosťami, no nie mladí na zodpovednosť. Tá nie je otázka veku. Slovo tínedžer existuje ani nie 100 rokov a aj celý koncept okolo neho. Predtým bol človek len dieťa alebo dospelý. Tínedžerstvo je taká bublina, ktorá k ničomu nezaväzuje a nič nežiada. Myslím, že chcieť len to, aby som sa dobre učila a mala upratanú izbu je v tom veku príliš málo. Väčšina ľudí si takto pamätá práve tých prísnejších učiteľov zo školských časov, ktorí od nás chceli viac. Možno to v tom danom momente nebolo príjemné, ani pohodlné, ale spätne je to niečo, vďaka čomu prekonávame samých seba a posúvame sa vpred a objavujeme vlastné schopnosti a talenty.
Kto takto motivoval teba?
Určite rodičia. A rôzni ľudia. Napríklad učiteľka na strednej, ktorá nás učila aplikovanú ekonómiu a ukázala nám aj svet komunitnej nadácie a dobrovoľníctva. A tým, že nás provokovala a podporovala ponukami, ktoré boli okolo nás.
Ako si sa teda o programe delegáta dozvedela?
Dozvedela som sa o ňom ešte pred pár rokmi na strednej škole. Vtedy som sa neprihlásila, lebo som vedela, že budem študovať mimo Slovenska. Teraz mi to po rokoch prišlo ako super šanca zužitkovať skúsenosti zvonku a z projektov, na ktorých som pracovala.
Prečo OSN? Teba politika zaujíma?
Politiku vnímam trochu inak, ako je možno vnímaná všeobecne. Politik by mal byť niekto, kto vníma a hľadá hlbšie princípy Pravdy a prispieva k dobru spoločnosti- a nielen v perspektíve 3 či 4 rokov. V tomto zmysle nie som sympatizant momentálneho politického diania.
Ako vnímaš v tomto svetle seba a svoju pozíciu delegátky?
Pre mňa to nie je politika, skôr šanca prebudiť mladých a spraviť pozitívnu zmenu v okolí, na Slovensku.Mladí totiž veľakrát do toho zapájaní nie sú, no my tvoríme 50% svetovej populácie, čiže nie je to prehliadnuteľná skupina.
Čo si robila predtým, než si sa stala súčasťou programu?
V Dánsku som mala kopu aktivít v rámci školy. Študentský parlament, aktivity pre nových študentov, doučovanie mladších študentov, konferenciu, ktorú sme založili so spolužiačkou… vždy som snažila vyplniť ten voľný čas niečím zmysluplným. Mala som pocit, že mi to dá viac zmysel. Na strednej škole to bolo dobrovoľníctvo v komunitnej nadácii napríklad. Vždy som sa snažila nájsť si okrem toho základného balíčka robiť niečo navyše.
V Dánsku si na škole začala organizovať konferenciu. Ako vznikol tento nápad?
Chceli sme priniesť nové veci na našu univerzitu. Spočítali sme si to. Za financie, ktoré sme my ako dve spolužiačky potrebovali na to, aby sme mohli cestovať na konferenciu mimo Dánska by sme mohli pozvať ľudí a tú prednášku mohlo vidieť ďalších 50 študentov. A bolo rozhodnuté.
Čo ťa to stojí?
Vždy pri začiatkoch je podpora rodičov. Ale keď už človek stíha toľko vecí, prečo si nezohnať nejakú brigádu a nepostaviť sa na vlastné nohy čím skôr? V Dánsku si svoje aktivity hradím zo svojich peňazí.Veľmi veľa aktivít je totiž dobrovoľníckych, kde človek z toho nemá vôbec žiadne výhody, len skúsenosť. Čo je po určitom množstve vydarených projektov už aj nevýhodou.Veľa možností pre mladých je však dnes takých, kde nezáleží na tom, či mám alebo nemám peniaze. Na internete sa dá nájsť množstvo grantových programov, plus na konferenciách a stážach je väčšinou možnosť, ako žiadať o podporu. Ak je človek dobrý, ľudia mu radi vyjdu v ústrety.
Znie to, akoby si na sebe veľa pracovala, veľa sa učila. Kedy si s tým začala?
To hlavné štúdium bolo na gymnáziu v Lipanoch, čo mi dalo veľmi veľa – už aj pri výmenných študijných pobytoch v zahraničí. Potom ma to prirodzene posunulo do ďalších aktivít na univerzite.
Mala si sen, že pôjdeš študovať do zahraničia?
Ani nie, pamätám si, že som bola skôr opačný typ. Bojovať za Slovensko a ostať tu. Potom ma však na školu na Slovensku nevzali aj napriek priemeru 1,0 , tak som si začala hľadať nové možnosti. Verím, že je to veľké pokušenie pre mladých ostať mimo Slovenska, lebo je veľa vecí, ktoré v zahraničí fungujú lepšie. Ale vstupujú do toho aj ďalšie faktory. Podľa mňa vzťah je väčšie puto ako pracovné ponuky alebo systém, čo ma môže lákať v zahraničí, nech to tam už funguje akokoľvek dobre.
Cítič nejakú výhodu oproti ľuďom, ktorí neboli vonku?
Neviem, či je to len o tom, že či človek bol vonku. Dnes veľa ľudí cestuje. Celkovo mám však ozaj dojem, že skúsenosti z iného prostredia prinášajú také otvorenejšie myslenie, ako sa vraví- myslenie Out of the Box. Vidíme potom pri bežných veciach u nás úplne iné možnosti ako by to mohlo byť. Napríklad, stalo sa mi, že keď som na Slovensku poslala životopis v inom ako štandardnom formáte, nebolo to prijaté pozitívne, ale napríklad v Dánsku je to veľké plus, keď ľudia pridajú niečo vlastné a práve takých ľudí hľadajú.
Zdá sa, že ti všetko vychádza… 🙂
To je príliš odvážne tvrdenie… Ľudia totiž nevidia NIE za aktivitami. Keď sme robili konferenciu v Dánsku, oslovili sme 10 spíkrov a 5 nám povedali NIE. O tých však nikto nevedel. Základ je, netrápiť sa odpoveďou NIE a ísť ďalej.
(c) Katarína Mrázková
Rozhovor s Milenou vznikol ako súčasť projektu Krajšie Slovensko, ktorý Rada mládeže Slovenska pripravuje v spolupráci s internetovou televíziou tv.sme.sk.
